Niekoľko reflexií

„Věk pomíjí, a jiný věk nastává, ačkoli země na věky trvá“ – tak Ecclesiastes v 4. verši prvej kapitoly – ale naozaj „na věky trvá“?

Minulého roku videli sme, čítali aj počúvali katastrofálne scenáre, možné predpovede na tento rok: to Nostradamovo napríklad o konci vekov, života i civilizácie okolo roku 2012; hoci už predtým majú sa zjavovať – nezjavujú sa? – úkazy konca: doteraz nevídané prírodné katastrofy: cyklóny, záplavy, cunami, sopky, zemetrasenia, aj nepokoje, rozbroje či šialenstvá medzi ľuďmi a národmi.

Aj kalendár starých Mayov sa tohoročným letným slnovratom končí – no nielen uvádzanými katastrofami: má ich vystriedať „očistenie civilizácie“ a príchod novej éry ducha.

Aj Pitirim Sorokin so svojou famóznou The crisis of our Age, Krízou nášho veku sa tu mimovoľne necháva počuť: s tým jeho štatisticky doloženým striedaním sociokultúrnych štruktúr: ideovej, idealistickej a ideačnej. Aj uňho po dnešnej – tak dlho trvajúcej – únave a neplodnosti našej senzitívnej sociokultúrnej epochy – so zmyslovými, utilitárnymi a relativistickými kritériami hodnôt – po jej úplnom, beznádejnom vyčerpaní: po katastrofe alebo zmúdrení ľudstva, má nastúpiť ideačná alebo idealistická éra: s absolutizmom hodnôt, ba aj onou – mayskej podobnou – vládou či ríšou ducha.

„Katastrofálne scenáre „o konci sveta“ existovali aj v minulosti. Vedci dnes z viacerých možných scenárov najčastejšie spomínajú tri „ohrozenia z kozmu“: spálenie a pohltenie Zeme Slnkom; výbuch blízkej supernovy; a zrážka Zeme s veľkým asteroidom či kométou.

Slnko je pomerne trvanlivá hviezda. Sformovala sa pred 4,7 miliardami rokov, dnes je v najlepších rokoch. O miliardu rokov sa však začne rozpínať a postupne, skôr ako vybuchne a premení sa na bieleho trpaslíka, spáli a pohltí tri skalnaté planéty: Merkúr, Venušu a Zem.

Blízky výbuch supernovy Zem nezničí, ale môže na nej zničiť všetky zložitejšie formy života. (Výbuchom supernovy končí krátky život masívnych hviezd.)

Najpravdepodobnejšie ohrozenie života predstavujú zrážky Zeme s veľkými asteroidmi a kométami. V minulosti ich bolo neúrekom. Na Mesiaci narátali vedci vyše 5000 kráterov s polomerom väčším ako 20 kilometrov. Na Zem, ktorá je oveľa väčšie teleso s podstatne silnejšou gravitáciou, dopadlo v minulosti oveľa viac kozmických objektov. Geologické procesy a erózia však väčšinu z nich zahladila.

Zrážka s asteroidom môže mať dôsledky zničujúce. Pomerne malý Tunguzský asteroid s priemerom iba 70 metrov zničil v roku 1908 obrovské priestory sibírskej tajgy. Keby vybuchol nad Európou, vymazal by z povrchu miliónovú metropolu. Vedci preto starostlivo monitorujú dráhy všetkých veľkých asteroidov, najmä tých, ktoré pravidelne križujú obežnú dráhu Zeme. A objavujú ďalšie, o ktorých ešte nevieme.

Zrážka s objektom, ktorý by mal priemer 0,5 až 5 kilometrov by spôsobil kontinentálnu i globálnu kataklizmu. Pätinu súše by zničili obrovské cunami; väčšina lesov by zhorela; dym z požiarov i materiál vyvrhnutý do atmosféry by na desaťročia zatienil Slnko. Fotosyntéza by ustala, potravinový reťazec sa rozpadol, zložitejšie organizmy vymreli. Obnova života by trvala tisíce až milióny rokov. Či by sa opäť vyvinuli cicavce a prípadne aj inteligentný život, o tom môžeme len špekulovať.

Možnosť zabrániť takejto zrážke, napriek čoraz vyspelejším technológiám, je možné iba v hollywoodskych filmoch. Rozbitie veľkého asteroidu pomocou atómových náloží na menšie kusy by katastrofu nanajvýš zmiernilo. A vychýlenie objektu z jeho dráhy ostane ešte dlho len podujatím v rámcoch sci-fi.“

Takto ma poúča môj „astronomický guru“ Eugen Gindl, šéfredaktor časopisu Kozmos.

Ale čo, laicky si pomyslím, veď všetko vo vesmíre nepoznáme, jeho obraz sa stále dopĺňa, a nechýbajú prekvapenia, nečakané objavy: čo ak sa „čosi“ nečakane vynorí a do nového svetla uvedie predošlé, alebo aj všetko?

Tak či onak: Apokalypsa, Kniha zjavenia Jánovho, nebola náhodne napísaná. Vízie, tušenia, možnosti konca – to je trvalé zdesenie človeka osudom. A týmto zdesením, napísalo sa, dejiny človeka a jeho náboženstva aj začali.

x x x

Slepá ulička? Predznamenania konca? Nielen prírodné katastrofy, ktoré predtým neboli, nielen tie – televíziou šírené – záhadné šifry či odkazy v obilí, akoby výstražné znamenia „vyšších inteligencií“ – ale aj, alebo najviac, prežívané neporiadky sveta, vo vysnívaných liberálnych demokraciách priepastné sociálne rozdiely. V otvorenej spoločnosti akoby uzavreté neriešiteľné hospodárske, finančné, triedne, rasové dilemy: dosahujú vysokého bodu napätia a výskytu, na ktorom ešte nikdy neboli.

V Spojených štátoch jedno percento superboháčov, ich monopolov, veľkopodnikov, bankových veľmocí vládne 99 percentám ostatných Američanov. Anomálie zažíhajú nepokoje a hnev, vyvolali viactýždňovú stanovú a spacovakovú okupáciu Wall Streetu na ulici Mannhattanu; na iných miestach sveta masové demonštrácie, násilenstvá a rebélie, ale aj nezištné hnutia proti šialenému panstvu novej totality superboháčov.

Štatistické údaje sú neúprosné: „400 najbohatších Američanov vlastní viac ako ostatných 150 miliónov amerických občanov dohromady“. Spoločenské rozdiely v postavení a platoch sú priepastné: ak „v roku 1980 zarobil šéf americkej firmy priemerne 42 krát viac ako robotník, dnes je to viac ako 300 násobné“(!).

V krajine Abrahama Lincolna, Georgea Washing-tona, Thomasa Jeffersona, v krajine demokracie a slobody, v temných komunistických desaťročiach aj krajine našich túžob a nádejí?

Nerovnosť v Amerike sa dlho považovala za „vedľajší efekt nadpriemerného bohatstva“ – dnes „najnovšie výskumy udávajú, že hospodárstvo krajinu v rokoch vyslovenej nerovnosti“ vysiľuje a spôsobuje „povážlive nižší rast a destabilizáciu“.

Teda: „globálna finančná kríza amerických trhov“ a „dramaticky vzrastajúce nerovnosti vo vnútri krajiny“. Marxov Kapitál akoby v novej podobe ožíval, akoby sa jeho autor, čo krvou polieval svet, uspokojene usmieval v hrobe.

„Occupy Wall Streetu – zažehne iskra plameň?“ pýta sa Le Monde diplomatique, a pýta sa akoby v mene celého sveta; v Monde – svete, kde sa často rozmýšľa priam za celý svet.

Zatiaľ hnutie vyvolané okupáciou Wall Streetu nesie v sebe podľa Mondu „skôr klbko otázok než odpovedí“; vo svojich cieľoch má však ušľachtilé a „nereálne“ požiadavky: zrušiť a zakázať americkú ústrednú banku, ihneď stiahnuť vojská z Afganistanu a Líbye, skončiť pôsobenie USA v NATO. Posledné a korunné znie: „okamžité a spravodlivé voľby do všetkých federálnych úradov, pričom by kandidáti nesmeli v minulosti zastávať žiadnu funkciu a nesmeli mať „nijaký vzťah k bankám a korporáciám“ (!).

x x x

Posledná veta nás aj poslepiačky vedie na naše usmievavé samostatné Slovensko. Šokujúco odhalila sa Gorila, Sasanka, Penta, odhalili sa podobné oligarchie, finančné mafie v úzadí: peňažnícka veľmoc, presnejšie: tajná diktatúra superboháčov. Ovládanie poslancov, ministrov, straníckych lídrov, vysokých štátnych úradníkov závratnými sumami korupcie, neuveriteľného podplácania. Množstvo slovenských politikov sa stretáva, podáva si ruky a tancuje najodpornejší tanec, ten odveký okolo zlatého teľaťa.

Ale pozrite sa: zároveň ako zázračné kvety po dlhej zime vypučali hlasy a nepokoje, požiadavky, výkriky tisícov na antigorilých zhromaždeniach; z tisícov hrdiel ako tisícerých svedomí – ľudí ponajviac mladých – skanduje sa, opakovane, nástojčivo skanduje: „zmena zdola!“

Akokoľvek v počiatkoch zatiaľ neujasnené, v organizovaní mladistvo habkajúce, hnutie existuje a ďalej programuje – a čo je mladé, povedal ktosi, je nezastaviteľné!

Neprichodí vám to ako zázrak, neuveriteľný, vlastne Boží zázrak v tomto svete či do tohto sveta? Že predstava, sen, vízia, potreba, túžba po pravde, mravnosti a spravodlivosti, akokoľvek dusená, škrtená a tajená – zjavuje sa zrazu a udiera, zahrmí, ako neplánovaný, nečakaný blesk z neba? Ten zázrak ako zásah je, zdá sa, v dejinách stále živý a nezničiteľný. Akokoľvek smutné a tragické sú dejiny človeka na tejto planéte, nijakej temnej moci sa zatiaľ nepodarilo umŕtviť a vykoreniť existenciálnu, bytostnú víziu a túžbu, z generácie na generáciu ožívajúci sen o čistote ľudských vzťahov, sen o spravodlivosti a pravde.

x x x

A je tu doklad, ktorý – akoby „neskutočný“ – vyslali pred naše oči posledné dni: v Nemecku zvolili za svojho prezidenta „skutočného učiteľa demokracie“ – podľa Merkelovej – evanjelického farára, idealistu, bojovníka za ľudské práva, Joachima Gaucka. Drvivou väčšinou: z 1240 členov Spolkového zhromaždenia 991 hlasmi! Nemecko neváhalo, ani sa vospolok nehádalo či áno, alebo nie.

V detstve mu Sovieti na päť rokov odvliekli na Sibír otca: nervami aj mozgom prebolel, čo je ľudské právo, čo je to demokracia, násilenstvo a nesloboda. Chcel byť novinárom – nedovolili mu; vyštudoval evanjelickú teológiu; ako kňaz z kazateľne „dokázal elektrizovať davy“ – nikde inde, ako vo východnom Nemecku! Po zbúraní berlínskeho múru „viedol citlivý úrad pre spravovanie dokumentov obávanej východonemeckej Štátnej bezpečnosti“ – a viedol ho tvorivo, nie čiernobielo – urobiac tak „aj v boji proti totalite a pre vyrovnanie sa s jej dedičstvom oveľa viac ako väčšina jeho kritikov“. Skvelý rečník-kazateľ v komunizme, dokázal „strhnúť masy v čase, keď sú Nemci z politiky znechutení“, ale keď stále ide o „nemecké vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou“.

Nemusel o svoj nový post zápasiť, nemusel agitovať a ponúkať sa, nemusel sa predvolebne vtierať do čejsi priazne: post mu bol spontánne ponúknutý.

Zvíťazili zásluhy, vyhrala kvalita, mohúcnosť a čaro osobnosti. Zvíťazila prirodzená autorita; do prezidentského kresla ho vynieslo to, čo dovtedy nie sľuboval, ale robil; nie agitácia, nie reklama, gýčová mediálna propaganda, ako sa neslávne pred voľbami deje na Slovensku.

A vynieslo ho na krídlach aj skvelé rečnícko-kazateľské umenie; oná hodnovernosť, magická moc dýchajúca aj zo slov, z ich čistoty a pravdy, z toho, čo vysiela na ľudí charizma a pátos osobnosti.

Čiže znovu to, čoho na dnešnom Slovensku stále a do zúfania niet. Presnejšie: u dvoch-troch-štyroch sú na to predpoklady, chýba však, postmoderne chýba – vytratil sa, zúfalo absentuje pátos rečníckeho prejavu: a to je ten veľký pán, ktorý má moc vládnuť nad ľudskými dušami.