Básnik plače nad
svojou osamelosťou.
Žena, deti tiež.

Nazeráš k nej cez
oblôčik. Lampa svieti,
jej posteľ prázdna.

Mesačný lúč sa
dotkol lístka žihľavy.
Málo na lásku.

Už iba ty si
pamätáš smútok púpav
pri farskom plote.

Vatra blčí. Na
ražni tvoje srdce. Pod
popolom pokoj.

Odišiel. Dlho
plakala nad rozliatym
mesačným svitom.

Tíško tikajú
hodiny. Staré kreslo
čaká na hosťa.

Mĺkvosť jazera.
Tvoj zrkadlový obraz
prosí o milosť.

Znovuzrodenie.
Nárek. Bolenie ďasien.
Zrejme nie život.

Rodný kraj. Kalné
potoky, slnko skryté
za mrakom. Cnenie.

Bzučanie včely:
ozvena túžby, nádej
na vytriezvenie.

Tma v dome tvojho
detstva. Už ani toto
sa ťa netýka.

Beh dolu kopcom,
pred tebou prekážka. A
ty len zrýchľuješ…

Oblak divých včiel.
Prší z nich bolesť s medom.
Večný sen zeme.

Večer na holiach.
Vatra dohára. Môžeš
snívať o slnkách.

Dni skáču ako
kamzíky, zo skalísk
do priepastí. Večnosť.